Išiel som si kúpiť knihu. Anny Kareniny sa mi zachcelo – minule som ju doma hľadal kvôli čomusi a dobrú chvíľu mi trvalo, kým som zistil, že sa zrejme stala jednou z obetí mojej ochoty požičiavať. Na klasiku si však potrpím, a tak som si povedal: dokúpim. A zašiel som hneď do toho najväčšieho kníhkupectva. Tu musia mať všetko, hovorím si.
Dievča pri počítači nemalo ten istý názor. „Ako? Karenina?“ Je mi jasné, že nič také tá deva ešte nepočula. Nuž ale čo, monitor ju podučí. „Hej, hej, Anna,“ upresňujem. „Alebo skúste ešte Tolstoj. Lev Nikolajevič“, pomáham pri hľadaní, ale kompjúter sa zaťal. „A čo tak Eugen Onegin?“ – začína ma to zaujímať už len z princípu. „Nie, to nie je autor, tak sa tá kniha volá,“ viditeľne vnášam ďalej zmätok do mysle dievčiny pri klávesnici. Ani stopy.
Naše trápenie napokon neuniklo staršej, rozhľadenejšej zamestnankyni: „Viete čo, také knižky my tu mávame naozaj zriedka. Viete, nie je o ne záujem.“ Zaregistrovala moje zdvihnuté obočie a vysvetlila: „Uprednostňujú sa tituly, ktoré na seba zarobia, chápete...“
Pochopil som až doma. Z naivity ma usvedčili hneď tri citáty, ktoré upútali moju pozornosť v tlači: „Je pravda, že najrozumnejšie by bolo, keby sa kultúra živila z vlastných ziskov a neťahala peniaze z vreciek občanov, ktorí o ňu nejavia záujem." Hodil som to na zem, názor akéhosi bulvárneho plátku predsa nie je pre mňa určujúci!
Redaktor seriózne sa tváriaceho časopisu však na mňa vytiahol takúto myšlienku: „Prečo by sa mal nejaký robotník z východného Slovenska skladať na niečo také ako opera?“
Spásu som chcel nájsť v zamyslení politika. Ponúkol mi skutočnú perlu: "Slovenská televízia si robí to, čo uzná za vhodné, a to čo diváci sledujú. Keby diváci sledovali inscenácie, určite by ich vysielala."
Vzal som celú tu kopu novín a časopisov a pripravil do predsiene na vyhodenie. Dosť! Stačilo! Musím sa predsa rozpamätať, kto mi tú knižku nevrátil!
Milan Markovič
Komentáre