Decembrová preméra spevohry W.A.Mozarta v Slovenskom národnom divadle
Nestalo sa vám, že ste sa zrazu dostali do situácie, ktorá bola niečím zvláštna? Čosi sa zrazu zmenilo a ocitli ste sa i napriek zdravému rozumu vo svete, ktoré len okrajovo pripomína každodenný život. Mne sa takéto niečo stalo predvčerom. Bol som na premiére v novej budove Slovenského národného divadla. Išiel som tam najmä preto, lebo moja Silvia nás, rodičov, pozvala na predstavenie, kde pripravovala choreografiu. Keďže som bol odchovaný na mlieku šatnice opery Slovenského národného divadla, nečakal som okrem toho nič. Mozarta, to je autor opery, ako i jeho dielo som dobre poznal. Dokonca práve Čarovná flauta mi už vtedy ako malému chlapcovi, synovi opernej speváčky, počarovala a dodnes si pamätám na skúšky a generálky v starej budove opery. Najviac sa mi ako decku páčili postavy Papagena a Papageny. Boli v zelených kostýmoch a spievali krásny duet.
V spomínaný večer som sa po ...dsiatich rokoch opäť ocitol v opere na predstavení s rovnakým názvom. A predsa to nebolo rovnaké. Nečakane som sa nechal uniesť do bizarného sveta rozprávky s dobrým koncom. V duchu som si pospevoval melódie spolu s hlavnými predstaviteľmi. Podčiarkujem "v duchu", pretože zaspievať by som to nevedel. Najmä nie tak ako do dokázali hlavní predstavitelia Ľubica Vargicová, Daniel Čapkovič, Lenka Máčiková, Pavol Bršlík, ale aj ostatní, ktorých výkony ma úprimne prekvapili. Na prvé počutie je hudba Mozarta priezračná ako krištáľ, s dokonalou logikou a úplnosťou. Iné je, keď spevák vezme do ruky part a začne študovať árie. Je známe, že ária kráľovnej noci je jedným z najťažších partov v opernej literatúre. Vargicová to zvládla bravúrne, s ľahkjosťou a bez intonačného zaváhania. Mala sa o čo oprieť. Dirigent Friedrich Haider viedol predstavenie pevnou rukou. Mal som to šťastie, že som sedel blízko "jamy", miesta, kde sedí orchester. Takže som nielen počul, ale aj videl. Haider dokázal dať predstaveniu rytmus nielen v hudbe ale aj tam, kde sa hovorilo. Je nesporne takou osobnosťou, ktorá ukočíruje aj stádo utrhnutých mustangov. Nič nebolo rýchlejšia, ani pomalšie, nič nebolo nepresné, nič nebolo rozladené....všetko išlo ako hodiny času, ktoré sa našťastie žiadnemu človeku nepodarilo zastaviť. Bravo, ďakujem! Nemusel som sa trápiť s amnestiou na hudobnú nedokonalosť.
O môj únik z reality sa významne zaslúžila aj výprava a kostýmy. Opäť som, po dlhej dobe, zažil ozajstnú, nápaditú a trojrozmernú inscenáciu plnú farieb, svetiel a jednoduchosti. Tak ako Mozart prináša priezračnosť v hudbe, tak Alexandra Grusková modelovala svet Čarovnej flauty. Ako sa na divadlo patrí, v ten večer žiarilo nápadmi a autentickou krásou. Bolo to prekvapenie číslo dva.
Najbližšie k hudbe má tanec. Vyviera z rovnakého hrnca harmónie a práve svojim jazykom je rovnako neomylný a zrozumiteľný ako hudba. O slove sa to povedať nedá. V Čarovnej flaute som tanec nevnímal ako otec choreografky Silvii Belákovej, ale ako chlapec z minulého storočia. Podobne ako scéna aj tanec generoval originálne nápady, hravosť blízku detským snom a vtip, ktorý sa traduje s osobnosťou Wolfgaga Amadea.
Singspiel, spevohra je dalším úskalím hudobného predstavenia v diele Mozarta. Operní speváci musia nielen spievať, ale aj hovoriť. Dialógy tvoria dôležitú, aj keď nie podstatnú časť príbehu. Našťastie najpodstatnejšia je hudba. Spomínam to zámerne, pretože som si istý, že ani Mozart nebol nadšený libretom Emauela Schikanedra. Preto pri naštudovaní spevohry je jednou z dominantných úloh režiséra, nájsť kľúč ako interpretovať texty postáv. Režisér Svetozár Sprušanský to dokázal. Bolo to prekvapenie číslo štyri. Do 2.12.2009 som ho nepoznal. Dnes už viem, že ide o môj režisérsky objav roka, ktorému nedávam len ocenenie DOSKA 2009, ale aj svoje vlastné...ďakujem. Opäť sa mi potvrdilo, že mladosť v umení je tá pravá šálka čaju. Česť zaslúžilým a národným umelcom, ale mladosť prináša zmenu, originalitu, ale najmä nebojácnosť pri predkladaní nových pohľadov. Sprušanský patrí k takejto generácii umelcov. Má nápady, nebojí sa ich predviesť a navyše ovláda alchýmiu humoru, ktorý je vlastný aj Mozartovi. Práve humor zväčša absentuje v operných predstaveniach. Všetko je zväčša vážne, a keď sa snaží byť veselé, tak je to zväčša len pokus na pol ceste. Po prvý krát som zažil, že sa obecenstvo úprimne zasmialo pri replikách divadelníkov, vtipných situáciách a scénických aranžmánoch. Nebojím sa povedať, že išlo o operný kabaret, aj keď toto prirovnanie je v slovníku hudobnej kritiky neprístupné. Kabaret má však mnohé črty jedinečnosti, ktorú nenájdete v komédii, televíznej show alebo v sitkome. Kabaret je nabitý originálnym humorom, životodárnou šťavou, ktorá stavia na nohy aj banálne romantické príbehy. V Čarovnej flaute Svetozár Sprušanský posilnil dramaturgický nadhľad nad príbehom plným slobodomurárskych šifier a tajomných posolstiev. Rozprávka sa stala príbehom slobodných, farebných postavičiek s hudbou génia, ktorému bolo umožnené otvoriť skrinku večnej harmónie. Táto veta je síce romantická, ale osobne si myslím, že to tak je. Keby to tak nebolo, svet by bol plný takýchto diel, a to nie je.
Preto si myslím, že práca dramaturga Petra Zagara a režiséra Svetozára Sprušanského stojí za to, aby ste si ju išli pozrieť. Tak ako ja, aj vy sa určite kúzlom čarovnej flauty zrazu ocitnete vo svojom detstve plnom slobody, nádeje, farieb a lásky, o ktorej rozpráva singspiel Wolfganga Amadea Mozarta.
Komentáre