HumoreSKa - Ľ. Belák http://www.belak.eu.sk/

Toľko na úvod. Je treba si ešte pripomenúť, že šesťdesiate roky nepatrili len bigbítu, ale renesancii kultúry na celom svete. V literatúre to boli spisovatelia a básnici ako Ginsberg, Ferlinghetti, Keroulac, u nás Mňačko, Tatarka, Blažková, Bednár, ale najmä časopis Kultúrny život ......a v politike nová vlna komunistov, ktorí začali frflať na tvrdú ruku totalitného režimu v socialistických krajinách. To boli také krajiny, kde i napriek tomu, že na všetko boli fronty, banány a mandarinky bolo dostať iba na Vianoce a autá mali iba členovia Ústredného výboru a národní umelci, oficiálne na zjazdoch komunistickej strany sa hovorilo o blahobyte. Bola, i napriek akémusi združeniu politických strán, v podstate iba pluralita jednej strany, ktorá držala pevne opraty v rukách. Myslím tým opraty rozkazovania a strašenia. V ekonomike a hospodárstve tie opraty nikto pevne nedržal a preto to vyzeral všetko ako dnes na Kube.

Aj napriek týmto okolnostiam sa nielen na Slovensku začala tvoriť skupina bigbítových hudobníkov, ktorí počúvali zakázanú západnú hudbu, obdivovali Ameriku a Anglicko a začali sa správať ako ich idoly za vodou, tak nejako nesocialisticky.  U vtedajších kultúrnych pracovníkov boli tŕňom v oku, ale zastaviť sa to nedalo. Po kultúrnych domoch, agitačných strediskách a pivniciach, či strechách sa začínali ozývať anglické pesničky a na pódiách ukazovať extravagantní mladíci a pár bigbítových primadon. Boli to časy, keď sa hudba hrala pre radosť a aj pre isté vyjadrenie nesúhlasu ako sa vtedy žilo a hovorilo v socialistickom tábore. Tak tomu hovorili na straníckych zjazdoch papaláši a veľmi sa tešili, že priamo z pionierskeho tábora po dovŕšení pätnástich rokov vhupli do toho socialistického. Pravdaže, nie každému sa tam chcelo ísť.

Vtedy sa zrodili názvy bigbítových skupín ako Jolana, Tiene, Buttons, THE PLAYERS, GATTCH, Cabinet 112. Trvalo to len pár rokov, ale stačilo to, aby obohatili ďalšie generácie slovenských hudobníkov o nový hudobný výraz, aj keď len na amatérskej scéne. Nejeden profesionál z oficiálnych hudobných sfér sa však rád kamarátil práve s takýmito amatérmi a dokonca s nimi aj spolupracoval. Takým bol napríklad Leoš Komárek, hudobný režisér Československého rozhlasu, ktorý dovtedy nahrával Suchoňa, Moyzesa a Cikkera a zrazu sedel  v štúdiu s bigbíťákmi a nahrával ich skladby. Taký bol aj Stano Bachleda, novinár z oficiálneho denníka, ktorý zanietene písal o novej hudobnej generácii. Taký bol aj nezabudnuteľný Július Letňan, redaktor jediného socialistického hudobného vydavateľstva Supraphone, ktorý mal toľko odvahy, aby vydal pár platní so slovenským bigbítom. Pár z nich nahrala skupina THE PLAYERS v obsadení Jozef Barina, Ľubomír Belák, Juraj Korenko a Ľubo Dolinský.

Mal som to šťastie, že som sa narodil v pravý čas a „žiaľ“ aj na pravom mieste. Hovorím ironicky „žiaľ“ na pravom mieste, pretože moji rodičia mali pôvodne po vojne namierené do Salzburgu, až na poslednú chvíľu im srdce našepkalo aby sa vrátili domov. O tom, čo sa po ich návrate dialo porozprávam niekedy inokedy, teraz sa však vrátim s konštatovaním, že som sa i napriek tomu narodil na pravom mieste, pretože som zažil niečo, čo by som doprial aj generácii našich detí a našich vnukov. Pocit neuveriteľnej slobody, spolupatričnosti, zanietenosti a pocitu šťastia, ktoré nás sprevádzalo počas tých pár rokov. Hovorím pár rokov, pretože prišiel rok šesťdesiat osem a s ním Rusi, presnejšie ruskí vojaci a tí nám ukázali čo máme presne robiť. Tí, ktorí s nimi nesúhlasili odišli preč. Poniektorí sa zastavili až na Aljaške. Bigbíťáci zrazu na to, aby mohli hrať, potrebovali rôzne potvrdenia a takzvané „umelecké“ prehrávky. Nezabudnem ako sme my členovia bigbítovej skupiny THE PLAYERS v kultúrnom stredisku predvádzali predsedovi komisie, Tiborovi Andrašovanovi, ako a čo hráme a on nám dal úlohu, aby sme zahrali niečo džezové. Našťastie sme mali v repertoári jednu džezovinku. Skladba „Zlodej“ vyšla aj na SP platni.  Súčasťou prehrávok bolo aj prejavenie spoluúčasti na politickom živote. Ja som konkrétne ako člen skupiny dostal otázku, čo bol prvé, hmota, alebo idea. Skoro som povedal idea, ale som si spomenul, že komunisti sú na prachy, čiže materialisti , odpovedal som „hmota“– a prešiel som.

Nejeden to vzdal a väčšina sa radšej pobrala hrať do zahraničia po baroch a dancingoch. Nastala doba, ktorá vyhovovala tým, ktorí v tom vedeli chodiť. V krajine, ktorá bola izolovaná od ostatného sveta začali tvrdiť, že sú najlepší. Vydávali platne, žali slávu, písali pesničky na básne ministrov a politických funkcionárov a pozorne sledovali, či im náhodou niekto nejde do kapusty. Bola to slávna doba.  Istí speváci a skupiny mali aj svojich ideológov, ktorí so svojimi kontaktmi s ústrednou mocou vedeli vybaviť aj nemožné. Stačilo lusknúť prstom a  ich ovečky boli vo vydavateľskom pláne Opusu, novom normalizačnom hudobnom vydavateľstve.. Redaktori, dramaturgovia a námestníci riaditeľov si zakladali vlastné hudobné telesá, ktoré mali už vopred vybavenú publicitu a verejný stranícky obdiv.

A tí ostatní? Nie, neboli zakázaní, len sa nedopatrením nedostali do žiadnych dramaturgických plánov, v televízii a rozhlase nemali o nich záujem a na Slovkoncerte dostávali len almužny v podobe pár vystúpení pre sovietskych vojakov. Je neuveriteľné, že aj tak sa vždy nejaká tá neželaná konkurencia prešmykla, ale naozaj to bolo ojedinelé. Novodobí hudobní ideológovia začali tvrdiť, že všetci tí, ktorí po šesťdesiatom ôsmom odišli za hranice do barov nemajú právo zaradiť sa do radu na platňu, koncert alebo televízne vystúpenie. Bola to slávna doba – pre vyvolených. Ktorí to boli? Nebojte sa, tí, ktorých sa to týka, sa spoznajú.

Čas mnohé veci vygumuje. Spomienky sa akoby zaoblili a zostávajú len tie dobré. Preto som po štyridsiatich rokoch s radosťou išiel, naivne, na stretnutie bigbíťákov našej generácie, ku ktorej som patril aj ja. PKO bolo 22.apríla roku 2007 preplnené. Panovala dobrá nálada. Až.....na pódium prišiel niekto kto tam vôbec nepatril. Dokonca v rokoch keď sme hrávali Bigbít nemal na to ani vek.  Vystúpila známa skupina, kde nehral nikto z pôvodných hráčov –bigbíťákov.  Aj líder, neskôr v sedemdesiatich rokoch šéf skupiny,  zaspieval pieseň, ktorú s touto skupinou nikdy nehral, pretože nemal žiadnu skupinu. Ďalší populárny umelec z populárnej televíznej relácie ako jediný spieval na playback . Patril síce k tej mladšej, neskôr narodenej skupine hudobníkov starých čias, ale nebolo ho vtedy vidieť. Pomaly mi odchádzal úsmev z tváre. Počúval som slová známeho herca, ktorý mal text napísaný známym textárom. Herec jeho slová tlmočil, ba sa aj rozcitlivel pri spomienke ako prišli Rusi a zrušili celý slovenský bigbít. Nespomenul, že tieto slová mu napísal človek, ktorý práve z príchodu ruských vojsk a totálnej spoločenskej izolácie profitoval.  V závere si  herec, inak jeden z tých, ktorý naozaj hral v jednej z vtedajších bigbítových skupín, spomenul, že dnes sú tu tí zo šesťdesiatych rokov, ktorí stáli na pódiu a prijali pozvanie zahrať si, potom tí, ktorí si nemohli  zahrať pretože nemali čas a potom tí, ktorí už nie sú medzi nami. Prečítali ich mená, dvaja z nich hrali so mnou v skupine.

V mojej dovtedy už dostatočne rozbitej duši nastalo temno. Kam vlastne patrím ja? Ani jedna z troch kategórií bigbíťákov, či legiend šesťdesiatych rokov sa na mňa nehodí. Ale veď som hral v skupine Players, ktorá nahrala začiatkom šesťdesiatych rokov okolo 17 skladieb do rozhlasu, vydala už vtedy dve platne a vystúpila párkrát v televízii.  Nikto ma nepozval, ani nespomenul. Iba raz. Na letáku, ktorý rozdávali pri vchode do PKO bola silueta bítovej skupiny, akýsi negatív fotografie. Spoznal som sa – v obrysoch sa skrývali postavy skupiny THE PLAYERS – anonymne. Iste, uvedomil som si, je to moja chyba.

Po šesťdesiatomôsmom som odišiel aj ja do zahraničia, nespieval som texty ministrov a pesničky politických funkcionárov. Navyše keď som sa stal dramaturgom v Československej televízii odmietol som sa podieľať na pokyn veľkého ideológa, textára,  na diskriminácii spevákov a skupín. Nepristal som na jeho teóriu elity v hudbe, za čo mi telefonicky vynadal a tresol slúchadlom. Som persóna non gráta, pretože aj napriek tomu som hral, spieval, komponoval a nahral dlhohrajúcu platňu so svojou skupinou LBT, ktorú v tichosti zošrotovali, len aby sa nedostala na verejnosť.  Ako gitarista som spolupracoval s Jarom Filipom na platni Bolo nás jedenásť. Na dnešnom koncerte som sa do dejín nedostal. Bol som tak, ako môj otec po šesťdesiatom ôsmom roku, vyškrtnutý.

Nie je novinkou prepisovať dejiny. Robili to všetci v minulosti, prečo by to nerobili aj dnes, keď majú  na to. Jedno však neprepíšu. Pravdu, ako to naozaj bolo a kto vedy hral a spieval, či písal texty a chodil na koncerty. Dokonca jeden veľký spevák, účastník bigbítových rokov a účinkujúci na koncerte Legiend 60-tych rokov sa akoby rozpadol na dve úplne odlišné postavy. Na toho, čo vtedy začiatkom desaťročia úprimne, a tak ako my všetci, spieval a na toho, ktorý dnes v nezmyslenej vtipkárskej relácii rozdáva divákom v sále víno. Po tridsiatich LP platniach zostala len jedna, a aj to vďaka tomu, že sa na nej podieľal hudobník, ktorého si dodnes vážim.  Tak ako si vážim hudbu Deža Ursínyho, Fera Grigláka, Jara Filipa a ďalších, ktorých už dnes v médiách nepočuť.

Koncert Legiend 60-tych rokov skončil. Dúfam, že legenda, ktorá sa vytvorila v ten večer o slovenskom bigbíte zostane len nepodareným úškľabkom na krásne roky mladosti. Mne radosť nepriniesol, oživil však vo mne krásne spomienky, ktoré mi žiadne prepisovanie dejín nezoberie.

Jeden z najpôvodjnejších slovenských bigbíťákov

Ľubo Belák

Člen skupiny THE PLAYERS

www.belak.eu.sk