Čo sa stalo, že s ľudovými orchestrami zalomcovala medializácia akéhosi čudného darčeka od pána premiéra? Na vine je práve výklad slova ľudový, s ktorým každý narába tak ako sa mu hodí. V dejinách je to odkaz na akúsi presne neurčenú spoločnosť ľudí, ktorí tvrdohlavo udržujú tradície a v podstate z toho nič nemajú, akurát len dobrý pocit. V teórii umenia je to zas akýsi umelecký prejav anonymného umelca, o ktorom nikto nič nevie, ale každý pozná jeho dielo. Horšie je to v politike, keď sa ľud a ľudovosť vyzdvihuje najmä počas volieb, keď treba pár hlasov navyše a ľud predsa tvoria všetci, teda najmä tí, ktorí ani netušia, na čo sú povolaní a koho volia. Jednoducho s ľudom to lomcuje podľa nálady a vôle tých, ktorí ho na niečo potrebujú. Pokiaľ oba ľudové orchestre, ktoré načreli do ľudovej tradície nezištne, len pre lásku k folklóru a krásnej hudbe, súperili na pódiu, všetko bolo v poriadku. Až premiérova predstava o tom, ako "pomôcť" ľudu a oživovaniu jeho tradícii, zatriasla folklórnym romantizmom. Na pódium vstúpila politika a s ním možnosť obdarúvať svojich lokajov darmi, na ktoré sa vlastne skladáme my všetci. Nechcem tým znižovať umenie primášov, či jedného z nich, ale predsa. Nástup Janka Berky-Mrenicu do politiky poznačil aj jeho ľudové hudobné umenie natoľko, že rozpustil svoj súbor. Sám som bol prekvapený týmto krokom, pretože dať dokopy kvalitných muzikantov nie je ľahké. Dokonca si dovolím tvrdiť, že Janko nie je žiadnym lokajom a ani sa tak necíti. Jednoducho bol pre typickú muzikantskú naivitu zneužitý. Inak je to s politikom, ktorý sa rozhodol rozdávať z našich peňazí. Viem, zákon mu to dovoľuje, ale premiér krajiny, ktorú spravuje, by mal mať svoju rozhľadňu postavenú trochu vyššie ako okresný sudca, či miestny notár. Nestačí poznať trestný a občiansky zákonník, treba si niekedy prelistovať i nepísanú knihu morálky, ktorej by mal byť vo vlastnej krajine vzorom. Práve jeho rozhodnutie, a podobných má už za sebou viac, prihnalo mraky do sféry, ktorá by mala byť vysoko nezávislá a morálne krištáľovo čistá, aby svoje umenie dávala všetkým, bez toho akého sú náboženského alebo politického vyznania. V mizérii, v akej sa nachádza naša kultúra práve takéto slonie kroky zadupávajú aj to, čo by v našom umení malo rezonovať – profesionálna česť a korektné vzťahy umelcov. Práve premiérov dar možno považovať za danajský, pretože nepomohol, naopak, podal smrtiacu injekciu jednému zo súborov, ktorý si to nezaslúžil – Diabolským husliam. Nezaslúži si ju ani orchester a ani Janko. Rozpustenie súboru bolo už len dôsledkom škandálu, do ktorého sa dostal tak trochu z obyčajnej ľudskej slabosti v dôvere, že niekto, kto podá pomocnú ruku, to myslí úprimne. Mám dojem, že to tak nebolo. Utrpela tým ľudová hudba, ktorá pojem ľudovosti chápe úprimne. A čo ľud? Už ho zasa nie je treba, pretože gesto pre posilnenie imidžu ľudového kráľa bolo naplnené. Len na bojisku zostalo pár mŕtvych muzikantov.
Slobodne, len tak........o dvoch primášoch a premiérovi
27.08.2007 22:27:08
.....alebo o ľudovosti..........
Bola raz jedna kapela a tá hrala zvesela.....spieva IMT Smile v jednej zo svojich pesničiek. Obsah piesne tak trochu pripomína osud dvoch primášov a jedného ľudového súboru, ktorý svojou virtuozitou hádam nemal ani konkurenciu. Hovorím o Diabolských husliach, Jankovi Berky -Mrenicovi a Martinovi Sleziakovi. Stretli sa kedysi na pôde Lúčnice a z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že im to ladilo. Iste, otec Janka, Berky-Mrenica starší svojou osobnosťou vedel spojiť aj nespojiteľné, zamestnanie vo firme, čo Lúčnica nepochybne je, a lásku k hudbe, ktorá mala v tomto prostredí dostatok miesta, aby nielen prežila ale sa aj rozvíjala. Po odchode Jána Bery-Mrenicu staršieho, taktovku, alebo lepšie sláčik prevzal jeho syn. Kapela sa trochu pomenila a vznikol súbor s medzinárodným uznaním a s neopakovateľným nasadením. Sleziak a Berky , dvaja huslisti, rovnakej kvality sa nielen dopĺňali ale na začiatku si rozumeli aj ľudsky. Po čase sa ich cesty rozišli. V umení je to zvyčajné. Dve osobnosti si jedného dňa podali ruky a každý šiel svojou cestou. Sleziak zostal v Lúčnici a Janko sa oslobodil spod zamestnaneckého vzťahu a dal sa na samostatnú , takmer podnikateľskú dráhu impresária, inštrumentalistu, aranžéra a primáša. Jeho Diabolské husle zneli ďalej. Rovnako Martin v Lúčnici, ale aj mimo nej so svojimi Zlatými husľami stále častejšie potvrdzoval, že tu vzniká konkurencia na poli ľudovej hudby. Tak trochu mi ten výraz „ľudovej“ znie humorne, pretože obe telesá nehrali len štylizované ľudové piesne, ale sa venovali aj iným žánrom. Ale ponechajme si termín ľudové.
Komentáre