Nie je ľahké vžiť sa do pocitov ženy, ktorá chtiac-nechtiac toleruje občasné tľapnutie po zadku či familiárne objatie okolo ramien, len aby na svojho upoteného šéfa nepôsobila ako fajnovka. A nepatria sem iba fyzické kontakty.
V našich končinách je totiž celkom bežné či dokonca celkom milé, keď na ženu idúcu po ulici niekto popiskuje, keď zopár primitívov súťaží v tom, kto na ňu vykríkne šteklivejšiu poznámku, ak nie priam „návrh“, alebo ak sa v prítomnosti ženy rozprávajú vulgárne anekdoty nerešpektujúc jej prítomnosť.
Vraj každá piata žena je u nás týraná. Urážaná, znevažovaná, obťažovaná. Nesmelo však dodávam, že nejedna z nich na svojom znevažovaní aktívne spolupracuje.
Možno sa aj vám, milá pani, stala už taká zvláštnosť, že vám muž podržal dvere, pomohol do kabáta, vstal, keď ste sa priblížili k jeho stolu, či dokonca ruku pobozkal. Vzdal úctu vášmu ženstvu. A vám to prišlo smiešne, ba neváhali ste mu povedať, aby neblbol. V takýchto chvíľach začínate znevažovať vy sama seba. Až potom sa cmukaním, pískaním, trúbením a vulgárnymi výrazmi pridávajú tí neokrôchanci, vidiac, že ste pre nich ten správny objekt.
Viem, svet je zlý a stále horší. Ťažko sa presadiť, ťažké je byť dámou. Niekedy však stačí byť vodičkou električky.
Komentáre