Začínam však rozumieť mojej mamičke, ktorú hreším za to, že sa nevie odtrhnúť od stupídnych juhoamerických seriálov. – Ja viem, Milanko, že mi to nič nedá, ale keď ja sa rada pozerám na pekných ľudí... – ospravedlňuje svoju slabosť.
Estetické cítenie, to je dnes bezmála hanlivá kategória ľudského záujmu. Chápem mladších, rozumiem ich slangu, už som bol aj v McDonalde, vyznám sa v rocku aj v hip-hope a sám som rapoval už dvakrát!! Nechce sa mi však zabudnúť na džez, občas potrebujem aj poéziu a vďaka symfonickým koncertom nepotrebujem liečenie v Jeseníkoch.
Takže som na prelome rokov zase sústredene sledoval televízny program. Ale nebolo to na Silvestra. Zabaviť sa viem aj sám, a možno na slušnejšej úrovni, než mi to vnucujú všetky televízie sveta. Ale presedieť dve hodiny v kuse pred obrazovkou, na ktorej po celý ten čas nikto nevystrelil, neznásilňovalo sa a nikto nemanifestoval, že slušne sa obliecť už nie je „in“, to sa dnes len tak nepodarí. V závere potom pred „krásnym modrým Dunajom“ Zubin Mehta s taktovkou v ruke celkom nečakane a s úprimnosťou v hlase privítal takmer zabudnutých Rumunov a Bulharov medzi Európanmi a z obrazovky prišla prajnosť i dojatie. No nešokovalo by vás to?
Milan Markovič
Komentáre