- Podarené decko; mám z neho radosť. Ako sa len pekne vie sám zabaviť!
Namojdušu šikovné chlapčisko, - zneli parkom posudky kamarátky. – Hneď vidno, že sa mu doma venujete. Aj ten môj je za takýmito hračkami celý žeravý, má ich plnú izbu. Len kde má na to človek vziať peniaze, no povedz...
Hračku mal chlapček akurátnu: supermoderný samopal na baterky, made in ďaleké zahraničie. Krásny, pestro sfarbený a ináč celkom ako ozajstný. Stačilo máličko stlačiť spúšť a automat nielenže riadne zarachotil a aj pár kozmických zvukov pridal, ale aj svetelne signalizoval, že „akčný hrdina" to myslí sakramentsky vážne. A chalanisko bol veru vo svojom živle: - Ešte teba som nezastrelil a ešte aj teba zabijem, ujo, aha! Ratatata, padni, teta, si mŕtva...! - malý snajper pobehoval, kričal, strieľal, útočil, mieril "hračkou" do detských kočíkov i na starcov na lavičkách. Mladší okoloidúci sa zväčša len pousmiali, starším bolo už menej do smiechu, dokonca občas aj nepochopenie, ba i zhrozenie sa dalo vybadať.
- Smelé, živé chalanisko. Ten sa veru vo svete nestratí! - zneli vety na rozlúčku. A ten roztomilý chlapček ešte cestou domov míňal "muníciu" na okolité živé i neživé ciele. Jeho matka s tichým úsmevom kvitovala nevinnú detskú hru. Jej syn bol šťastný. Dostal senzačnú hračku, začal si formovať svoj malý detský životný ideál. Mal v ruke ZBRAŇ. Ako ozajstnú. Ako veľkí. Ako jeho každodenné veľké vzory večerného domáceho blikajúceho prítmia.
Komentáre
co s tym?
N.